Múzeum mesta Bratislavy - Oficiálne internetové stránky

Odkedy pracuješ v Múzeu mesta Bratislavy?

V roku 1997 sa mi naskytla možnosť zmeniť múzejnú inštitúciu. Považovala som to za profesionálnu výzvu, napriek tomu, že podstata práce vychádza z rovnakého základu. Každé múzeum má však svoje špecifiká a to sa v plnej miere ukázalo v Múzeu mesta Bratislavy. Stala som sa kurátorkou zbierky nábytku a vedúcou odborného oddelenia, neskôr spojeného s oddelením dokumentácie. V súčasnosti pôsobím okrem funkcie zástupkyne riaditeľa ako kurátorka zbierky dokumentujúcej každodenný život.

Čo máš na práci najradšej?     

Moja odpoveď ako múzejníčky vôbec nie je originálna. To, čo našu „krvnú skupinu“ drží v tomto povolaní vo väčšine prípadov po celý nielen profesionálny život je fascinujúca príťažlivosť zbierkových predmetov. Možnosť preniesť sa do minulosti prostredníctvom originálnych dokladov ľudskej činnosti. Prostredníctvom nich možnosť poznávať životy ľudí v predchádzajúcich historických obdobiach napríklad ich remeselné zručnosti, kultúru, estetické cítenie, podobu spoločenského či privátneho života. Možnosť podieľať sa na tvorbe zbierok a snaha o ich zachovanie pre generácie budúce. Možnosť interpretácie histórie predmetov, ich výrobcov či používateľov v kontexte dobových dejín pre súčasníkov. A najmä viera, že naša práca vedie nielen k novým poznatkom ale aj k rešpektu k tomu, čo dokázali predchádzajúce generácie a my to ako odkaz posúvame do budúcnosti.       

Čo pokladáš za svoj najväčší profesionálny úspech?

Na zodpovedanie tejto otázky sa nepovažujem za úplne kompetentnú.  Za svoj profesionálny život sa mi podarilo realizovať alebo spolupracovať pri viacerých expozíciách, výstavách či iných podujatiach,  venovať sa publikačnej činnosti a mať účasť aj na práci vo Zväze múzeí na Slovensku. To sú však aktivity, ktoré by mali hodnotiť iní. Za svoj profesionálny úspech by som mohla pokladať napríklad výsledok akvizičnej činnosti, kedy sa mi podarilo nadobudnúť vyše 2500 predmetov dokumentujúcich život v domácnosti druhej polovice 20. storočia. Keď som sa zamýšľala nad odpoveďou a hodnotila svoju vyše 40. ročnú rôznorodú múzejnú prax , tak za svoj profesionálny úspech považujem skutočnosť, že svojimi nadobudnutými vedomosťami a skúsenosťami ešte stále dokážem prispievať k riešeniu odbornej problematiky nielen v Múzeu mesta Bratislavy.

Čo považuješ na svojej práci za najzložitejšie?

Na rozdiel od odpovede na predchádzajúcu otázku, nad touto nemusím vôbec rozmýšľať. Kurátori zbierok musia aj fyzicky pracovať so zbierkovými predmetmi, napríklad pri ich evidencii, príprave výstav a podobne. Keďže mám na starosti zbierku nábytku, čo znamená veľké a ťažké predmety, tak to  pre mňa nie vôbec jednoduché, pretože mnohé práce nedokážem zvládnuť sama. To znamená , že musím vynaložiť úsilie na zorganizovanie pomoci kolegov a vtedy závidím tým kurátorom, ktorí môžu so zbierkami manipulovať sami. Ale vážne, za najzložitejšie považujem presadzovanie významu múzeí v spoločnosti, ktorá ich vníma najmä ako prezentačné inštitúcie bez pochopenia podstaty ich zamerania a podmienok potrebných pre svoju činnosť. Jeden príklad za všetky:  divadlá, kiná, školy či iné inštitúcie existujú v objektoch postavených pre ich špecifické potreby. Koľko je na Slovensku účelových objektov postavených špeciálne pre podmienky múzejnej práce? Skúste si to zistiť, budete prekvapení! Nebudete potrebovať ani všetky prsty na oboch rukách.          

Ako prežívaš prítomnosť 21. storočia?

No musím sa priznať, že to nejako špeciálne neprežívam a neriešim, je to pre mňa iba číslo. Nové technológie vnímam najmä ako pracovné pomôcky a radšej komunikujem priamo so živými ľuďmi. Desí ma však postupujúca závislosť najmä mladých od čoraz viac rafinovanejšej ponuky výrobcov techniky, prostredníctvom ktorej sú síce spojení s celým svetom, ale v samej podstate sa stávajú osamelými. Našťastie ešte žijeme v dobe, kedy je stále okolo nás nádherná príroda a môžeme sa v nej odreagovať od zrýchľujúceho sa pulzu doby. A našťastie tu máme múzeá, kde sa môžeme aspoň na chvíľu preniesť do časov dávno minulých, kedy život plynul kľudnejším tempom a spýtať sa samých seba, kam sa ponáhľame.