Múzeum mesta Bratislavy - Oficiálne internetové stránky

Gerulata v Panonii. Základný stavebno-historický vývoj / Jaroslava Schmidtová

Panónsky limes sa rozprestieral od dnešné­ho Klosterneuburgu v Rakúsku až po Belehrad v Srbsku. V Panónií sa nachádzali 4 legionárske tábory (legionársky tábor — castrum) a 30 auxi­liárnych táborov. (Auxiliárny tábor — castellum). V dnešnom Rakúsku boli dva légionárske tábory. Vo Viedni ležala Vindobona, na území v okolí Bad Deutsch‑Altenburgu a Petronellu sa rozprestie­ralo Carnuntum, hlavné mesto provincie Horná Panónia. Na slovenskej časti dunajského limesu sa nachádzali len auxiliárne tábory, ďalšie legio­nárske boli zriadené na území dnešného Maďar­ska a to Brigetio v Komárome a Aquincum v Bu­dapešti. V légiách mohli slúžiť iba rímski občania. Pomocné jednotky sídlili v castelloch, mohli byť pešie (cohorty) alebo jazdecké (aly). Medzi jed­notlivými tábormi v odstupoch boli rozmiestne­né strážne veže. Takmer každý tábor v ríši lákal civilistov, ktorí sa pri táboroch usadzovali. Prioritou civilných osád bol obchod, re­meslo a služby. Primárnou funkciou bolo zásobo­vanie vojakov pôžitkami, zábavou, luxusným to­varom a tovarom dennej potreby, ktoré armáda nezabezpečovala. Súčasťou tábora a jeho civilnej časti boli aj pohrebiská. V širšom zázemí sa nachádzali rustikálne usadlosti a villy rustici.

Rekonštrukcia villy rustici. Výskum MMB 1995-1997. Autor: Jitka Jezná – Peter Horanský

Prvou stavebnou etapou Gerulaty bol drevo­zemný tábor. Mal rozmery približne 240 × 145 m. Bol vybudovaný v druhej polovici 1. storočia za vlády Fláviovcov. Početné nálezy naznačujú, že pravdepodobne až v období Domiciánovej vlády. Mladšiu fázu najstaršej stavebnej etapy Gerula­ty možno spájať s nástupom Trajána (98 — 117) a jeho adoptívneho syna Hadriána (117 — 138). Práve v tomto období prišla do Gerulaty jazdec­ká jednotka Ala I Cannanefatum. Rozsah tábo­ra určuje priebeh dvojitej obrannej hrotitej prie­kopy.

K zániku najstaršej stavebnej etapy a k pre­stavbe na kamenný kastel došlo v priebehu 2. storočia, v dobe Antoninovcov v období mar­komanských vojen okolo roku 170. O rozlohe a ur­banistickom riešení máme najmenej poznatkov. Na severozápadnej strane svojou rozlohou pre­sahoval starší drevozemný tábor prvej staveb­nej etapy. Nepoznáme juhozápadné ukončenie tábora 2. stavebnej etapy. Predpokladáme, že obrannou severozápadnou líniou by mohli byť zvyšky dvo­jitej priekopy preskúmané pri kostole sv. Márie Magdalény.

Archeologické výskumy ukázali, že koncom 3. a v 4. storočí došlo v Gerulate k mimoriadnej stavebnej aktivite, ktorej výsledkom bola tre­tia stavebná fáza kastela. Reprezentuje ju ploš­ne zmenšený, takmer štvorcový kastel obohnaný mohutným kamenným pevnostným múrom. Má rozmery 155 × 155 m. Kastel je prezentovaný nad zemou v areáli múzea Antická Gerulata, kde severný roh a vybiehajú­ce línie opevnenia, široké 2 m, sú dominantným exponátom in situ. Pokračovanie severozápad­nej línie sme preskúmali za lapidáriom a múry sa objavili aj pri výskume na stavbe odkanalizovania Rusoviec v roku 2014 na ulici Laury Henckelovej za r. - k. kostolom sv. Márie Magdalény a juhozá­padný priebeh hradby sa nachádza pod bývalou farskou sýpkou. (1993).

Hlavnou stavebnou aktivitou 4. stavebnej etapy v Gerulate je vznik vežovitej neskoro an­tickej pevnosti, ktorá vznikla zabudovaním do rohu staršej architektonickej konštrukcie. Pev­nosť mala 12 mohutných pilierov, ktoré tvori­li nádvorie. Základové murivo pilierov siahalo do hĺbky 4 m. Vzhľadom na hĺbku základov pilie­rov i obvodových múrov veže (2,5 — 3 m) statické posudky uvažujú až o trojposchodovej či štvor­poschodovej stavbe. V strede bola asymetric­ky umiestnená studňa. V pilieroch a obvodo­vých múroch mladšieho kastela boli zamurované staršie kamenné výtvarné diela, ktoré sú vysta­vené v lapidáriu múzea. Vežovitá stavba má pa­ralely s povalentiniánovskými limitnými pevnos­ťami v stredodunajskom priestore. Táto časť Gerulaty sa pripravuje na zápis do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

NKP kastel Gerulata, areál Múzea Antická Gerulata. Múry 2., 3. a 4. Stavebnej etapy. Foto: Jaroslava Schmidtová

Stavba pevností v ľavom rohu praetentury  v kasteloch na Dunajskom limese

V rokoch okolo 380 sa udiala na panónskom li­mese ďalšia významná reorganizácia, výsledkom ktorej bola stavba pevností v ľavom rohu prae­tentury pôvodných auxiliárnych táborov. Re­organizácia bola spojená s preskupením vojen­ských jednotiek. Tiež obranný systém prekonáva štrukturálne zmeny. Rimania rezignovali na pô­vodnú plochu táborov a na mieste predchádza­júcich auxiliárnych kastelov v ľavom rohu prae­tentury postavili malé pevnosti. Podobné malé pevnosti sa vyskytujú v areáli viacerých star­ších kastelov na norickom a panónskom limite a sú datované do povalentiniánovského obdobia (okolo roku 380).

Žiadne porovnateľné stavby sa nenachádzajú v časti limesu, ktorý už je zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO — Antoninov val, Hadriánov val, Hor­nogermánsko — rétsky limes.

Záver antiky

Stavebný komplex pôvodného kastela Geru­lata využili aj gótski federáti. Ich prítomnosť do­kladajú stavebné zásahy zo strany vnútorné­ho dvora. Obdobie sťahovania národov sa aj v priestore Rusoviec prejavilo ako nepokojné ob­dobie. Nálezy zo starších výskumov — sivej kera­miky z Bergla a nález sídliskového objektu z polo­hy za parkom kaštieľa — naznačovali prítomnosť Longobardov. Osídlenie tohto priestoru v ďalšej dejinnej etape, ktorá nasleduje po zániku Rím­skej ríše, potvrdil výskum unikátneho kostrového pohrebiska z obdobia sťahovania národov v polo­he Pieskový hon.

V roku 433 na základe zmluvy — foedus, vyda­la Rímska ríša Panóniu Hunom. Hranice v Nori­cu a v Panónii boli opustené a zriadenie obranné­ho systému stratilo zmysel. Hraničný systém na Dolnom Dunaji ostal až do konca 6. storočia viac menej intaktný, keď Avari a Slovania vnikli cez Dunaj do vtedajšieho teritória rímskej provincie Mézia (Moesia) a Skýtia.